Medzi tých, ktorí vyhľadávali Ježišovu blízkosť, patrili aj ľudia s pochybnou povesťou. Prichádzali, aby si ho vypočuli. A on ich prijímal s láskou a s pochopením. Toto mu farizeji vyčítali. V babylonskom Talmude sa totiž píše, že rabíni nikdy nejedávali so „spodinou spoločnosti“.
Preto im Ježiš rozpovedal tri podobenstvá: o stratenej ovci, o stratenej minci a o márnotratnom synovi. Všetky tieto tri nachádzame v 15 kapitole Lukášovho evanjelia. Podobenstvo o márnotratnom synovi získava v kontexte prvých dvoch a tiež židovskej tradície úplne iný význam, než sme si možno doteraz mysleli.
Popretie lásky
Podľa tradície mal mladší syn po otcovej smrti dostať tretinu majetku. Niektorí patriarchovia zvykli ku koncu života rozdeliť svoj majetok a odovzdať jeho správu do rúk dedičov. Keď však mladší syn žiadal podiel na dedičstve, akoby tým otcovi vravel, že sa nevie dočkať, kedy zomrie. Ak by otec kládol dôraz na zvyky, mohol ho vyhnať z domu. Synova žiadosť je totiž prejavom neúcty voči hlave rodiny. Židovský zákon síce umožňoval otcovi, aby rozdelil svoj majetok medzi dedičov, ale nedával deťom právo ho o to žiadať, ani právo predať svoje dedičstvo pred otcovou smrťou. No otec dáva synovi moc predať svoj podiel. Keď mladší syn predal svoj podiel, vystavil tým celú rodinu na posmech. Predaj majetku počas života otca bolo prejavom veľkej neúcty voči nemu i celej rodine. Mladšiemu synovi však na tom nezáležalo.
V Jeruzalemskom Talmude sa píše, že ak by sa ten, kto konal v rozpore s miestnymi zvykmi, rozhodol vrátiť do rodnej obce, bol by potrestaný ceremóniou qetsatsah. Počas tejto ceremónie dedinčania priniesli veľký hlinený džbán naplnený spálenými orechmi a obilím a rozbili ho pred vinníkom. A počas ceremónie pritom kričali: „ten a ten je odťatý od svojho ľudu!“ To znamená, že od tej chvíle s ním miestna komunita prerušila všetky kontakty a vytlačila ho na okraj spoločnosti.
Okrem toho, podľa tradície nesmie peniaze získané z dedičstva minúť medzi pohanmi. A predsa to robí. Neberie žiaden ohľad na tradície.
Často je mladší syn obviňovaný z hýrivého a roztopašného života. Podľa sýrskych a arabských prekladov však nemuselo ísť o nemravný štýl života. Jednoducho ich minul a nevieme, akým spôsobom.
Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.
Boh hľadá človeka
Keď peniaze premrhal, nastal v tej krajine hlad a on začal trieť núdzu. A zatúžil sa vrátiť domov. Ak by našetril to množstvo peňazí, ktoré premrhal, vyhol by sa ceremónií qetsatsah. Preto sa rozhodol najprv získať peniaze a až potom sa vrátiť domov. A tak sa zamestnal ako pastier svíň. Podľa Mojžišovho zákona boli sviňe nečisté, nebolo dovolené ich jesť ani používať na obety. A byť pastierom svíň bolo pre Židov veľkým ponížením. Z textu však vyplýva, že márnotratný syn za svoju prácu nedostal ani poriadne najesť, nieto ešte nejaký plat. A tak zosnoval druhý plán: vráti sa domov, zaučí sa do práce, zamestná sa u svojho otca a pokúsi sa z platu našetriť sumu, ktorú premárnil, aby ju mohol vrátiť otcovi. A kým sa tak stane, bude bývať mimo domu svojho otca. K uskutočneniu plánu však bude potrebovať jeho súhlas. Získa ho?
Ak sa vrátime k dvom podobenstvám, ktoré predchádzajú podobenstvo o márnotratnom synovi, vidíme obraz dobrého pastiera, ktorý sa vyberie hľadať svoju stratenú ovcu a bude ju hľadať, kým ju nenájde, a keď ju nájde, plný radosti si ju vyloží na plecia a odnesie domov. Nečaká, kým privandruje domov a zabľačí pri košiari. Podobne aj žena, ktorá stratí mincu, začne ju usilovne hľadať a nečaká, kým sama vyskočí z pukliny a prikotúľa sa naspäť. Ovcu aj mincu treba zachrániť. Pokánie ovce je v tom, že prijíma skutočnosť, že bola zachránená.
Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu. V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní... (znova víťazstvo diabla v našom pohľade na Boha)
Láska je dôležitejšia, než zákon
Často sa jeho slová „vstúpil do seba“ vykladajú ako pokánie. To však nie je pravda. Žiaden z arabských prekladov neoznačuje márnotratného syna za kajúcnika (skôr sa používajú pojmy: dostal rozum, začal sa zaoberať sebou, pomyslel si).
Ako však vnímať jeho vyznanie? Slová: „Otče zhrešil som proti nebu i voči tebe...“ Ježišovými poslucháčmi boli farizeji, ktorí poznali písmo. A spoznali, že Ježiš týmito slovami pripomína slová faraóna pred Mojžišom, ktoré nie sú prejavom ľútosti, ale snahou nakloniť si jeho priazeň a presadiť svoj úmysel, ktorý bol v rozpore s Mojžišovým. Márnotratný syn sa pokúša o to isté. V nádeji, že obmäkčí otcovo srdce, chce mu ponúknuť svoje riešenie – bude u neho pracovať, pokým nenašetrí toľko peňazí, aby vyrovnal stratu, ktorú spôsobil, keď premrhal jeho majetok. Tým si vytvorí priestor pre diskusiu o zmierení. Ale sú premárnené peniaze tým hlavným problémom?
Márnotratný syn si myslí, že keď našetrí peniaze, všetko sa dá do poriadku. Vyhne sa ceremónií qetsatsah a jeho otec aj miestna komunita ho opäť príjmu medzi seba. A dovtedy bude mať čo jesť a nebude trieť núdzu. Nie sú tu stopy po ľútosti či kajúcnosti. Jednoducho sa snaží naplniť literu zákona, nejde mu o otcovo zlomené srdce a nepremýšľa o bolesti, ktorú mu spôsobil, keď zavrhol jeho lásku. Vie, že ho nečaká ľahká cesta, ale spolieha sa na to, že jeho „pokorný prejav“ mu získa otcovu priazeň. Mohli by sme čakať, že syn, ktorý sa vracia domov, prináša štedré dary. On sa však vracia s prázdnymi rukami, ako ten, kto zneuctil celú rodinu aj miestnu komunitu. Preto je návrat ťažký a podniká ho len preto, lebo je hladný. Je to jeho posledná šanca.
Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám. Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, kým je vo svojom srdci.
Láska bez podmienok
Otec vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať a vystaviť ceremónií qetsatsah. V písme sa píše, že bol ešte ďaleko, keď ho zbadal jeho otec. V skutočnosti sa tým myslí skôr duchovná než fyzická vzdialenosť. Ak si totiž márnotratný syn myslí, že zarobením peňazí svoj čin odčiní, potom je naozaj ďaleko od postoja svojho otca. Keď ho otec zbadal, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Podľa židovskej tradície ten, kto sa dotkol pastiera svíň, bol tiež nečistý. Ale pre otca to nie je dôležité, pretože našiel svojho milovaného syna. Jeho láska nie je odozvou na synovo vyznanie.
Pre patriarchov blízkeho východu nebolo zvykom, aby utekali na verejnosti, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti. Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca. Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.
Mohli by sme čakať, že ako správny patriarcha bude otec sedieť vo svojom dome a ak sa objaví jeho syn, počká, kým príde za ním, a s odstupom si vypočuje jeho slová. Skôr by sme čakali od matky, že mu bude utekať oproti a zahrnie ho bozkami. Otec mu však uteká oproti a tým prejavuje nežný súcit matky. Nesmiernu radosť pri zvítaní však predchádza hlboký zármutok, ktorý od okamihu, kedy mladší syn zavrhol otcovu lásku, zvieral jeho srdce. Otec ostal verný svojej láske a teraz tou láskou opäť zahrnul svojho syna.
Keď otec uteká oproti svojmu synovi, otec ako symbol Boha sa mení na obraz Ježiša. Keď Ježiš rozpráva tento príbeh, vystupuje v ňom ako otec a farizejom tým hovorí: nielenže jedávam s hriešnikmi, ja ich vyhľadávam, bežím im oproti, aby som ich vybozkával, pritiahol ich domov a mohol s nimi jesť.
V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.
Oslava lásky otca
Po zmierení otec zorganizoval veľkú hostinu. A táto hostina má tri interpretácie. Prvá je otcova. Otec nehovorí: „bol stratený a prišiel domov“, ale „bol stratený a našiel sa“. Otec ho našiel. Na okraji dediny bol jeho syn ešte stratený a mŕtvy. Tak ako pastier hľadal svoju ovcu a žena svoju mincu, aj otec vyšiel v ústrety svojmu synovi, aby ho našiel.
Keď sa starší syn vracal z poľa a začul hudbu a tanec, zavolal si jedného zo sluhov. V tomto kontexte má však grécke slovo pais význam - mladý chlapec. Sýrske a arabské preklady totiž hovoria, že sa starší syn stretáva s chlapcom, ktorý sa spolu s rovesníkmi hrá a zabáva pred domom. Ešte neboli dosť veľkí na to, aby sa zúčastnili na hostine. A tento chlapec mu hovorí, že sa vrátil jeho brat a otec zabil vykŕmené teľa, lebo ho prijal v pokoji. Slová „prijal ho“ odkazujú na sťažnosti farizejov: „tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“. V našich prekladoch sa používa spojenie: „lebo sa mu vrátil zdravý“. Lenže grécke slovo hygaino (dobré zdravie), ktoré sa používa v Septuaginte, teda v gréckom preklade Starého zákona, je prekladom hebrejského slova šalom (pokoj). A tak hostina je oslavou otca, ktorému sa podarilo dosiahnuť zmierenie (šalom). Namiesto ceremónie qetsatsah, ktoré je odmietnutím a odvrhnutím, sme svedkami oslavy zmierenia a pokoja, ktorý otec dosiahol za vysokú cenu. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Otec v podobenstve robí to isté.
Je tu však ešte tretia interpretácia, pohľad staršieho syna. Jeho slová: „pre neho si zabil vykŕmené teľa“ sú v rozpore so skutočnosťou. Hostina nie je oslavou márnotratného syna, ale poctou otcovi za jeho obetavú lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe. Starší syn sa na to pozerá očami zákona – jeho brat porušil zákon a miesto toho, aby otec trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, v túžbe po zmierení ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku a on ju prijal. Táto jeho láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.
Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť...
Úprimná láska
Z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že starší syn sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Ale zároveň mu záležalo na dodržiavaní zákona. Nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať.
Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve. Ak by to bola hostina na oslavu návratu jeho brata, určite by sa jej zúčastnil. Znamenalo by to totiž, že ešte nebolo určené, akú pozíciu v rodine bude tento mladší syn zastávať. A starší syn by si nenechal ujsť príležitosť zasiahnuť do tejto diskusie. Z úst malého chlapca sa však dozvedá, že už je po všetkom! Otec sa zmieril so svojím synom, a to bez toho, aby tento musel zaplatiť za svoje hriechy. Preto sa starší syn hnevá a odmieta sa zúčastniť hostiny. A ohrozuje tým svoj vzťah s otcom, pretože byť doma a odmietnuť účasť na hostine je z pohľadu východnej tradície veľkou urážkou otca.
A vtedy otec opäť prestupuje tradičné správanie patriarchu a koná kroky zmierenia aj voči svojmu staršiemu synovi. Z pohľadu tradície by sme mohli čakať, že bude pokračovať v hostine a ignorovať slová svojho staršieho syna. Opäť sa však ponížil a tentoraz vyšiel v ústrety svojmu druhému synovi, aby ho priviedol k sebe. Svoju lásku (milosť) tak ponúkol obom. Kým mladší syn ju prijal, starší ju odmieta a verejne útočí proti svojmu otcovi, aj bratovi. No namiesto toho, aby otec konal v hneve, ponúka mu svoju lásku. Ak ju príjme, s rovnakou láskou bude musieť prijať aj svojho mladšieho brata, ktorého otec prijal znovu do rodiny. Pripodobní sa obrazu svojho otca, ktorý ponúka obom svoju lásku? To už nám príbeh nehovorí. Nevieme, či sa nechá osloviť a nájsť otcovou láskou.
Starší syn sa v slobode môže rozhodnúť, či príjme otcovu lásku. Je to vnútorná dráma duše. V skutočnosti strateným synom nie je len ten mladší, ktorý odišiel a vrátil sa, ale aj starší, ktorý neodišiel z domu, no duchovne sa vzdialil. Znakom tejto stratenosti je posudzovanie, hnev, zatrpknutosť a žiarlivosť. Otec nekritizuje svojho staršieho syna za jeho správanie. Neobviňuje ho ani neusvedčuje, neobraňuje seba ani neposudzuje svojho syna. Jeho slová sú plné lásky bez podmienok. Otec chce, aby sa domov vrátili obidvaja synovia. Aj toho staršieho treba nájsť a priviesť domov.
Obraz Boha
Ježiš pri vytváraní obrazu Boha nepoužíva typický obraz orientálneho patriarchu, ale ho prekračuje a pozdvihuje nad všetky ľudské obmedzenia, dáva mu Božie vlastnosti. Ježiš toto podobenstvo farizejom povedal, aby zmenil ich pohľad na Boha, pretože pre nich bol zákon dôležitejší než láska. Všetko, čo Ježiš hovorí, ho predstavuje ako milovaného Syna, ktorý žije v plnom spoločenstve s Otcom. Otec ho posiela, aby nám prejavil svoju ustavičnú lásku a aby obetoval sám seba za nás, aby sme sa mohli vrátiť domov. Otec nie je len vznešený patriarcha. Je otcom aj matkou. Je to Boh, v ktorom sú mužnosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plne prítomné. Spod výzoru židovského patriarchu sa vynára Boh, ktorý nielen ako otec objíma svojho syna, ale zároveň ho ako matka hladí po tvári. Preto sa návrat márnotratného syna stáva návratom do Božieho lona. Je to obraz Boha, ktorého dobrota, láska, odpustenie, starostlivosť, radosť a milosrdenstvo nepoznajú hranice. Podobenstvo o márnotratnom synovi je príbehom o láske, ktorá je prameňom skutočnej lásky...
Dráma lásky
V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je tým okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?
Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvoreným náručím, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.
V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, keď počúvame ten hlas, ktorí zvíťazil už v rajskej záhrade, keď nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.
Nebeský Otec nás miluje láskou bez podmienok a dáva nám slobodu milovať rovnakou láskou a bez toho, aby sme museli u niekoho hľadať zaľúbenie alebo uznanie. Jeho láska je zdrojom našej sily. V našom vnútri zaznieva hlas, ktorý hovorí, že sme Bohom milovaní bez ohľadu na to, či s tým súhlasíme alebo či sme si to zaslúžili. Boh nás hľadá a neprestane, kým nás nenájde. Miluje nás a chce, aby sme boli s ním (doma), a nebude mať pokoj, kým nás nebude mať pri sebe.
Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, aby sme sa o ňu opreli a načerpali z nej veľa síl. Otec nemá dôvod trestať nás. Vytrestali sme sa sami, keď sme sa vzdialili z jeho blízkosti. Cesta k odpusteniu vedie cez prijatie Boha do svojho života. On nám hovorí, že nás neustále miluje. A to bez ohľadu na množstvo a veľkosť hriechov. Neustále dúfa, že sa k nemu vrátime alebo že mu dovolíme, aby nás vyhľadal a našiel. On nás uzdraví, premení a obnoví. Chce nás zahrnúť svojou láskou, objať a žehnať našim krokom, chce nám dať život v hojnosti.
Božia radosť nebude úplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní. V Božom svetle konečne uvidíme svojho blížneho ako svojho brata, ktorý takisto ako my patrí Bohu.
Boh nás hľadá a neoddýchne si, kým nás nenájde. Chce nás uzdraviť zo zranení, no ponecháva nám slobodu, či sa otvoríme jeho láske. Boh je stále pri nás, ochotne nám dáva svoju lásku a odpúšťa nám. Veľkosť jeho lásky nie je daná našou odozvou, ale od nás závisí, koľko z nej prijmeme do svojho života.
Nakoniec Boh nás vyzýva, aby sme milovali rovnakou láskou a prejavovali k druhým rovnaké milosrdenstvo ako prejavuje on k nám. Sme povolaní milovať láskou, ktorá si nekladie podmienky, milovať Jeho láskou, no k tomu je dôležité prijať, že sme Bohom milovaní.